Možno preto televízia Joj vysielala minule 5 minút správu, že sa dvaja muži z nejakej dediny nevedeli dohodnúť, komu patrí kôň. Kôň sa nevyjadroval, hoci bol celý čas v zábere spravodajskej kamery. Ale chlapi mali veľa času, aby nás v jednoduchých vetách oboznámili s tak závažným problémom, že zabral tretinu spravodajskej relácie. Nech sa Joj snažila ako mohla, nepodarilo sa jej vo mne vzbudiť žiadne emócie ani voči chlapom ani voči koňovi. O Afganistane, Blízkom východe, ani Európskej únii som sa nedozvedela nič.
Asi si treba konečne zvyknúť na to, že slovenské televízie nás budú kŕmiť iba tzv. mäkkými správami, najmä faktoidmi. Na tvrdé news– teda fakty, by totiž museli novinári cestovať do Afganistanu alebo aspoň na Golanské výšiny. O to viac budeme závislí od tzv. Bending info. Tie sú závislé od kvality expertov, ktorých pozývajú majitelia alebo šéfredaktori na svoje obrazovky. Ak nám vyberú zlých, jednostranne informujúcich, ale ostrých, teda nie nudných. môže im to chvíľu vydržať a experti alebo ich kvázi podoby sa môžu cítiť dôležití. Pravdaže len do momentu, kým sa neukáže, že ich odhady sú varené z vody.
A tak nám naše televízie nepribližujú svet, ktorý nemôžeme vidieť priamo svojimi očami, ale vytvárajú pre nás hyperskutočnosť, kde fakty plynulo menia na názory, analýzy na mienky a emócie na hystérie. A to všetko zabalené do zábavnej formy ako infotainment. Prečo nie, mohli by sme si povedať, len keby to nemalo taký neskutočný vplyv na verejnosť a jej schopnosť politicky uvažovať. Dívajúc sa na vyšperkované a vymaľované čítačky správ človeku napadne otázka, či si vôbec uvedomujú, ony i tí novinári, čo ich píšu a vyberajú, že sú veľmi dôležitými bodmi našej mladej demokracie. Možno dôležitejšími ako parlament. Hoci aj ten sa zmenil v posledných rokoch len na klebetáreň. Médiá síce deklarujú, že sú súčasťou priamej demokracie Slovenskej republiky, ale pokračujú v presviedčaní občanov, že politika – teda správa vecí verejných, podporená veľkým verejným rozpočtom – je len zábavou, kde treba nechať politikov, aby si skákali do vlasov. A diváci pozerajú. Ide Slota, zase bude žúžo, pozerajme, komu vynadá. Volíme Slotu – povedali mi chlapci z katolíckej univerzity v Ružomberku – bude sranda. A tak najdôležitejší sú politici, ktorí sú zábavní – pijú, potkýnajú sa, brbocú, ale najmä nie sú nudní. Dokonca aj Rado Baťo už tomu prepadol a napísal, že program SDKÚ-DS je nudný. Hej, treba ho predsa zabávať, čo keby sme tam dali správu, že SDKÚ-DS každý deň zaručí, aby aspoň jedna krava spadla do potoka a my ju budeme vyťahovať. To bude konečne show.
No a čo, správy aj tak pozerajú už len dôchodcovia - hovoríte. Ostatní sú dávno na sieti a tam si môžu správy vyberať. Ale čo, keď si budú vyberať len tie zábavné, ktoré ich nebudú nudiť?
Ak sa noviny stanú politicko-elitárske a televízie výlučne masovo-populistické, internet bude individuálny. Sami si budeme redaktormi, čítačmi aj divákmi. A tak to bude na celom svete. Lenže tí, čo budú chodiť na stránky The New York Times, budú mať lepšie informácie ako tí, čo budú sedieť večer čo večer pred obrazovkou hoci aj našej verejnoprávnej televízie. Správy by aspoň v STV nemali byť tovarom, ale službou, ktorá by neponechala ostatných občanov v informačnej biede.
Tlačené slovo možno umrie. Vek Guttenberga sa asi končí. Ale slovo ako také predsa nezanikne, naopak, otvára sa pred ním nový svet. Čas už nehrá úlohu, každú informáciu dostaneme – ak chceme a vieme ako na to – okamžite a z celého sveta. O chvíľu už nebude hrať úlohu v treťom rozmere ani priestor. Vtedy dokonca zaniknú správy, ale nestratia sa novinári. Teda tí skutoční. Budeme ich potrebovať nie na zábavu, ale na objasňovanie zložitosti sveta.
Pre všetkých, nielen tých, čo čítajú The New York Times.
