Každých sedem rokov prehodnocujem priority môjho života. Terajšou mojou prioritou je pomoc slovenskej kultúre. V parlamente, v mojej politickej strane SDKÚ-DS, v treťom sektore, medzi pracovníkmi kultúry a umelcami a vo verejnosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
60. výročie orchestra, to je slušné výročie. Každý milovník klasickej hudby sa musel tešiť, že po vysťahovaní Slovenskej filharmónie z Reduty ju budeme znovu počuť. Dostavil sa prezident so suitou, zazneli tie smiešne fanfáry, keď vchádzal, ale ocenila som, že ich pustili len z magnetofónu.
Po voľbách v roku 2006 sa v kuloároch šepkalo, že Marek Maďarič, druhý najsilnejší muž v Smere, sa stal „len" ministrom kultúry preto, lebo dostal zásadnú úlohu. Ovládnuť mediálny priestor pre svoju stranu. Všetko ostatné malo byť vedľajšie. Výsledky sa dostavili a v roku 2009 ich už môžeme oceniť. Reduta je prázdna, Národná galéria stojí, SND a SNM nemajú vedenie, grantový systém sa nezlepšil.... A to nehovorím o type „profesionality" Maďaričovej pravej ruky, Hilde Gajdošovej. K tomu pripočítajme po celej Európe známy škandalózny tlačový zákon, nacionalistický jazykový zákon a rozvrátenú verejnoprávnu Slovenskú televíziu.
Dostavila som sa na zasadanie Rady STV v roku 2009 a dopočula som sa, že jej členovia nie sú spokojní. Peniaze nie sú, zmluva so štátom je podozrivá, rozpočet je prekročený, sledovanosť klesá. Najmä spravodajstvu. No zbohom, aj oni si už robia starosti, to musí byť vážne, pomyslela som si. A tak som si zapla o 19.30 tie správy na STV, ktoré už skoro nikto nepozerá, aby som si sama pre seba odpovedala na otázku, v čom je pes zakopaný. A aby som mala s čím porovnávať, preklikávala som si aj ČT, TVP – čo je poľská televízia, rakúske ORF a ako dôkaz, že sme slobodní, aj americké CNN.
Hoci na príprave zákonov pracujú tímy ľudí - profesionálov, zaujímavé je, že nakoniec vždy vyjadrujú, svojim obsahom i jazykom, presne osoby iniciátorov. Ich strachy a ich úroveň. Skrátka, ako im jazyk narástol. Týka sa to aj jazykového zákona pripraveného Markom Maďaričom na záver tretej parlamentnej sezóny. Včera a dnes sa k nemu v médiách vyjadril snáď už každý, aj ja som k nemu dvakrát vystupovala v pléne.
Len pred pár mesiacmi vehementne tvrdili Smeráci v Slovenskom rozhlase (aj s výraznou podporou moderátorky diskusie Gubkovou), že STV vôbec nie je v kríze a škodcovia našej svetlej budúcnosti (čím zrejme mysleli mňa), si bohapusto vymýšľajú. Pred pár dňami mi generálny riaditeľ STV potvrdil, že otázka dotácie pre našu (vraj) verejnoprávnu televíziu, je definitívne vyriešená, nič sa nedeje, najmä netreba hysterčiť (zrejme tým myslel mediálne prezentované obavy, že STV je v platobnej neschopnosti).
V decembri sa v Ľubľane stretli predstavitelia médií verejnej služby a vyslali do Bratislavy milý signál, odporúčania, ako by sme mali zaobchádzať s STV a SRo a čo by nám mali STV a SRo mali poskytovať. Predpokladám, že si to málokto aj zo zainteresovaných prečítal, nakoniec sú to napospol známe veci, ale v období, kedy SRo nemá z politických príčin schválený vyrovnaný rozpočet a STV bude mať o chvíľu už tretieho generálneho riaditeľa za dva a pol roka, je poučné si tento „paper“ prečítať.
Nižňanský teda zatiaľ zostáva v kresle GR STV, Kákoš je novým predsedom Rady STV, ale čo sa bude diať s STV v nasledujúcich mesiacoch a aký bude mať rozpočet, to nevieme. Isté je len jedno, minister Maďarič necháva STV v štichu. Preto je namieste sa zamyslieť nad otázkou, prečo. O čo mu ide?
Odchod z Bratislavy počas sviatkov do oblastí, kde je večer ticho, tma a zima má za následok utiekanie sa k modernej náhrade starobylej pece, k teplo blikajúcej obrazovke. A to sa týka aj tých, čo sa k telke počas pracovného roka ani nedostanú. Napríklad mňa. V prázdnote lesa, ktorý obklopuje našu chalupu, je mihotavé svetlo a neustály prúd rečí, plynúci z množstva televíznych staníc, vítaným, milo hlučným spoločníkom. Platení televízni kritici budú hodnotiť úroveň sledovanosti a originalitu hrabania sa v archívoch jednotlivých kanálov, ale ja – amatér v oblasti problému, čo by sa malo vysielať, aby to prilákalo masy – som po pár dňoch na vidieku zdúpnela. Z našich slovenských ale i českých staníc sa rinie jeden americký film za druhým. Každý deň aspoň dvadsať kúskov.
Na Slovensku už dávno platí jeden nepísaný zákon.: Keď neviete kam z konopí, začnete obviňovať druhých, že nevedia po slovensky. Platil v minulom storočí a teraz po ňom siahol M. Maďarič. Preto sa treba priamo opýtať, o čo v skutočnosti ide? Prečo nepovie nahlas, že SMER chce získať voličov SNS najmä po tom, ako hlasovali v parlamente o maďarských učebniciach? Európski socialisti zase raz tuho zažmúria oči.
Staronové pravidlo hovorí: „keď nevieš kam z konopí, začni hovoriť o upadajúcej morálke, o našej povinnosti chrániť mládež pred zhubným vplyvom moderného umenia na „mravnú a kultúrnu výchovu našich detí“. To vždy zaberie. Prípadne sa ešte hodí pridať vajatanie o čistote slovenského ľudu, ktorý si nedáme špiniť. Nemá zmysel sa pohoršovať, ani sa pozastavovať a už vôbec nie sa čudovať nad výskytom veľkého počtu moralistov na meter štvorcový na Slovensku. Veď ich snaha chrániť morálnu úroveň národa a čisté zmýšľanie našej mládeže je ako nemilosrdné zrkadlo. Stačí si prečítať pár viet z ich pera a hneď viete, s kým máte do činenia.
STV je v kríze. Nešírim poplašnú správu. Hovoria to najnovší prepustenci, sledovanosť klesá, my v parlamente to vieme už niekoľko mesiacov a generálny riaditeľ žiada ministra kultúry o dodatočné financie. Na pohodu to naozaj nevyzerá.
Keď som ako veľvyslankyňa vo Varšave zistila, že aj v mysliach vzdelaných Poliakov pretrváva klišé o Slovákoch ako o plebejskom spevavom národe a o Slovensku ako ahistorickom území pastierskeho ľudu, pripravila som pre tých, ktorým sa hovorí mainungsmachri, desaťdňový výlet po slovenských historických pamiatkach. Keď sa týchto dvanásť profesorov, kňazov a riaditeľov kultúrnych inštitúcií vrátilo, netajili svoje prekvapenie z nádhery a počtu pamiatok kultúrneho dedičstva, ktoré sme im na Slovensku sprístupnili. Zmenili názor a označili Slovensko za starú kultúrnu krajinu.
Dohodli sme sa už na princípe Modernosti, teda na tom, že všemocný minister a kadejakí obstarožní lajdáci nemajú čo robiť v kultúre. Tak ako akékoľvek snahy o preferovanie kamarátov a priemernosti na úkor tých schopnejších , či na tom, že určovanie zhora, čo sa môže a čo nie patrí definitívne v modernom Slovensku do starej truhlice. Máme teda priestor na to, aby sme sa zamysleli nad úlohou Štátu (akokoľvek zlovestne to znie) v kultúre.
(na vysvetlenie – SDKU-DS bicykluje v prírode, ja v kultúre). Ak sa chceme zbaviť pocitu kultúrnej marginalizácie v Európe a trúfame si napojiť sa vo väčšom meradle na kultúrne trendy, ktoré fičia svetom, musíme sa najskôr zorientovať vo vlastnej kultúre. Čo to znamená?
Pozývam vás na diskusiu o modernizácii kultúrneho prostredia na Slovensku, o kritickom prehodnotení našej kultúrnej minulosti, o prebudení našej pamäte o osobnostiach našej kultúry, ktoré sme zatratili, zasypali prachom zabudnutia a pošliapali po nich, ako aj o vytvorení prostredia pre kritickú diskusiu o správe vecí verejných v kultúre, o systémoch jej financovania, propagovania a prezentácie.
