Magdaléna Vášáryová
Politika Emócie a zase len emócie
Možno je dnes úplne kontraproduktívne chcieť upútať pozornosť ľudí niečím iným ako teroristami, výškou platov alebo zdravotnou službou. Ale snáď to za pokus stojí.
Každých sedem rokov prehodnocujem priority môjho života. Terajšou mojou prioritou je pomoc slovenskej kultúre. V parlamente, v mojej politickej strane SDKÚ-DS, v treťom sektore, medzi pracovníkmi kultúry a umelcami a vo verejnosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Možno je dnes úplne kontraproduktívne chcieť upútať pozornosť ľudí niečím iným ako teroristami, výškou platov alebo zdravotnou službou. Ale snáď to za pokus stojí.
Tak nám premiér slovenskej vlády R. Fico znovu oznámil, v akom veľkom teroristickom nebezpečenstve sme všetci na Slovensku.
Už ju máme za sebou, tú mimoriadnu schôdzu o Gorile. Podpísala som ju, lebo parlament je na to, aby sa verejnosť nielen dozvedela nové informácie (čo sa nedozvedela), ale aj na to, aby sa ukázalo, kto s akými kartami hrá.
Záplava hodnotení prvého roku prezidentúry nášho milého pána Kisku sa na nás valí zo všetkých strán.
Keď sa náčelník generálneho štábu ruskej armády Vitalij Gerassimov zamýšľal nad významom vojny v 21. storočí, dôrazne upozornil, že v novej dobe budú dôležité ne-deklarované konflikty a vojny. Vojny, ktoré budú vedené ne-armádnymi silami, ktoré budú účinnejšie ako oficiálne armády.
Hory papierov sme popísali o tom, aké dôležité je politicky neurýchľovať tvorbu zákonov a radšej neskoršie ako skôr predložiť do Národnej rady čo najpresnejšie formulovaný návrh zákona. Predstava, že poslanci v druhom čítaní môžu zmeniť základnú predstavu zákonnej normy, je detsky naivná. Poslaneckými návrhmi môžete opraviť jednotlivé slová, dodať pár paragrafov, prípadne navrhnúť, aby bol zákon odoslaný späť na ministerstvo na dopracovanie.
„Ženy, málo rodíte“, ozýva sa zo všetkých kútov našej vlasti, kde sa v posledných rokoch a v nebývalom množstve vynárajú samozvaní kazatelia. Strana Smer a minister Kaliňák dokázali, že zmenšovať počet občanov Slovenskej republiky sa dá veľmi efektívne aj iným spôsobom.
Poskytnutie priestoru na získanie faktov a jasných súvislostí o minulosti je chvályhodné, pretože kto klame o minulosti, žije v klamstve o súčasnosti a nedokáže pochopiť význam budúcnosti. Útoky na ÚPN ako inštitúciu sú vlastne útokmi na pochopenie budúcnosti, ktorá je už, toť, za dverami.
Ako dlho sa dá žiť s pocitom zúfalstva, súcitu a hnusu bez toho, aby sa časom neoslabili?
Za oknami sa objavilo slnko, ale zima sa natrvalo usídlila v hospodárení s financiami zo štrukturálnych fondov. Predseda vlády chodí vysvetľovať predsedovi EK Barosovi, že to zvládne, aj požičanou valaštičkou zo svojej kancelárie nad slovenskými hlavami zavíri, ale bilancia jánošíkovských postojov doma a úctivých doprosovaní pochopenia za hranicami nevyzerá dobre. A to ešte nevieme, koľko z tých darovaných peňazí dostaneme pre nepripravenosť alebo podozrivé plány niektorých našich „hôrnych“ chlapcov, a ktoré, už preinvestované, budeme musieť po audite o 3 roky vrátiť. Ale už z kešene nás všetkých. Lebo „cudzia“ kontrola zistí, že boli použité vo viditeľnom rozpore s pravidlami, ktoré Brusel vyžaduje. Marhy jedny!
Je zle, povedala som si v utorok 9. októbra 2012, keď som preletela úplne zaplnené rady divákov vo veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu pri príležitosti 4. Ročníka Gypsy Spirit. Veľvyslanci, zahraniční hostia, výrazná prevaha blondiakov nad tmavými hrivami. Aj by ma to bývalo potešilo, lebo v minulých ročníkoch to bolo naopak. Ale v dnešnej atmosfére honby za najradikálnejším „konečným“ riešením rómskej otázky v parlamente, vo vláde, v médiách a pomaly aj na uliciach som to vnímala aj ako výstražné znamenie. Je zle, a preto sa slušní ľudia schádzajú, aby ukázali svoju silu.
Sedel červený dedko s babkou na lavici pred rozvadenou rodinou. Sedia si tam, sem tam kosákom švihnú a hútajú. „Nuž vrátiu sa nám, junák a dobre, je zase zo strany. Veď on najlepšie vie, čo tá naša postať potrebuje v ťej slovenskej kultúre. A hneď si aj doviedou znovu toho z cenzúry. Veď si ho poznala, starká. On už im ukáže, ako sa to má robiť s ťími zákonmi, aby šeci poslúchali. Veď ani nikto neprotestuval. Oni sa zvyklí, tí v kultúre, aby ich držali v šachu. Ľúbia to."
Pri všetkej búrlivosti výpovedí a žiadostí ľudí z kultúry a ustráchanosti zmiešanej s neistotou, ktorou nás zahrnulo MK, vítam diskusiu o Danubiane. Vlastne huráááá, kultúrna téma, a to dôležitá, sa dostala aj na iné stránky novín ako deviatu alebo desiatu. Preto patrí moja vďaka tým, ktorí rozvírili stojaté hladiny a neskrývajúc sa za vyhlásenia typu – malo by sa, prečo sa nedá, bude sa presadzovať – vystúpili otvorene so svojimi tvárami, menami i svojimi kariérami a stoja si za svojím názorom. Zriedkavá vec v našom dvore.
Nebojte sa, nechcem tým „zabilancuvať" vyprovokovať tie dve Maďaričove panie z jazykovej polície na Ministerstve kultúry, aby si vypísali služobnú cestu a prišli sa presvedčiť do parlamentu, či som pravá Slovenska. Len som si spomenula na jedného biľakovca na Ministerstve zahraničných vecí vtedajšieho ČSSR. Čakal na mňa v ohybe dlhej chodby. Písal sa február 1990. Zastavil ma a spustil...."vy ste tu nová, máte prístup k Dienstbierovi, ... pomôžte mi, veď ste predsa Slovenka!.... ja by som si chcel ešte zavelvyslancuvať".
Sme vlastne veľmi nudná spoločnosť. Zistíte to, keď ste pripútaní k televízoru a nemôžete poriadne chodiť. Prejdú aj tri dni a nič významného sa v našich horách nestane. Nikto slávny nespadne zo štítu v Tatrách, nik nepreskakuje z okna do okna za milenkou, všetci chodíme v noci spať a ráno ideme do roboty. Skrátka žiadna breaking news, hodná toho mena.
„Odvolajme ju, však sa potom uvidí". „Hlavná vec, aby nebola a neurobila niektoré nezvratné kroky." „Odvolal som GR Slovenského národného múzea a kto bude jeho nástupcom? No, to uvidíme." „Kto bude nástupcom generálnej riaditeľky Národnej galérie? Asi jedna, ale o tom neskoršie."
Predseda vlády si sadol pred kamery s nie veľmi nadšeným ministrom kultúry, aby zhodnotil jeho štvorročné pôsobenie na národa roli kultúrnej. Sedela som pri obrazovke ako prikovaná a nakoniec som si uvedomila, aká som ja len nevďačná. Tu medzi nami žije, pohybuje sa a do roztrhania tela pracuje minister kultúry SR a my si to ani za mak nevážime. Najlepší človek, ktorého slovenská kultúra splodila, skutočný krstný otec nevyčísliteľného množstva projektov – už neviem, čo viac by som mohla napísať, aby som sa zapáčila a ja len kritiku, kritiku zo všetkých strán. Tak si idem vstúpiť do svedomia, priatelia:
Nedohodol sa nakoniec Fico v Moskve s Putinom o tom, že premení Bratislavu na hazardné centrum? Zdá sa vám to uletené? Chcete vedieť, čo ma vedie k takejto úvahe? Prečítajte si tieto fakty:
„Dobrý deň, môžem hovoriť s inžinierom Dušekom?“ „Hľadám pán doktora Surovca..“ „My už máme magistra v rodine!“
Netvárme sa, že snahu ministra kultúry dostať pod osobnú kontrolu poriadny balík na digitalizáciu bohatstva našich národných pamäťových inštitúcií nesledujeme už dávno. A že už dávno neveríme v čistotu úmyslom Mareka Maďariča a že neobdivujeme šikovnosť jeho generálnej riaditeľky Hildy Gajdošovej pri zahmlievaní všetkých finančných prevodov, rozpočtov i tendrov, ktoré okolo nej idú.